Osobnosť plagátu
Aké meno sa vám vybaví ako prvé, keď sa začne hovoriť o plagáte, tvorbe plagátu? Ku ktorej osobnosti svetového plagátu máte zvláštny vzťah, aké miesto má podľa vás v medzinárodnom alebo domácom kontexte?
Vijayandren Archary
„Ako chlapec, ktorý vyrastal v Južnej Afrike, som bol neustále vystavený okolitému vizuálnemu prostrediu krajiny v zovretí apartheidu. Hovorím o vizuálnych prejavoch utláčaných a neslobodných ľudí, ktorí mohli hovoriť iba prostredníctvom polo-ilegálneho média populárneho plagátu. Liberation posters (Plagáty oslobodenia) známe aj ako „protest posters“ (protestné plagáty) fungovali ako spoločenský komentár politickej situácie národa. Ako vnímavý tínedžer som bol zasiahnutý odvážnymi vyhláseniami, ktoré ma povzbudzovali, aby som skúsil urobiť zmenu v politickom prostredí. Preto som si udržal silné spojenie s médiom plagátu – ako formy výrazu, ako nositeľa zmeny a ako hlasu ľudu.
Tak pre mňa plagátový dizajn vždy znamenal mechanizmus, ktorý umožňoval zmenu. Nemôžem vybrať jednu osobnosť, ale radšej spomeniem hnutie, ktoré podľa mňa najlepšie vystihuje, čo môže skutočný plagátový dizajn dosiahnuť. Pretože plagáty hnutia odporu a anti-apartheidu z celého sveta vo mne stále hlboko rezonujú“.
Jozef Dóka ml.
Už počas štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ma zaujala a tvorivo ovplyvnila, v tom čase vo svete umenia uznávaná, poľská plagátová škola.
V 70. rokoch minulého storočia v časoch normalizácie politických a kultúrnych pomerov v Československu tvorba poľských afišistov „zaváňala“ slobodou, inšpirovala a bola výtvarne neprehliadnuteľná. Poliaci zázračne vytvárali nikým a ničím necenzúrované plagáty.
V roku 1980 som sa úspešne zúčastnil Bienále plagátu vo Varšave. Nečakané ocenenie a osobná účasť na tak významnom fóre rozhodujúcim spôsobom orientovala moju plagátovú tvorbu a neskôr predznamenala moje iniciovanie výstavy, ktorú v súčasnosti poznáme ako Trienále plagátu Trnava.
Alain Le Quernec
Od roku 1900 do roku 1960 bolo plagátové umenie populárnym umením, existovalo na uliciach a bolo spojené s reklamou. Dnešné bienálem a trienále plagátu prezentujú obrazy, ktoré zriedka uvidíte na ulici, sú od reklamy oddelené… Tieto obrazy su viac a viac sebeckým cvičením grafických dizajnérov, aby ukázali a predviedli svoj talent… Stali sa viac a viac dekoratívnymi a politicky korektnými…
Hoci sa na to snažím zabudnúť, myslím si, že ja tiež patrím k tejto sebeckej generácii, ktorá myslí viac na svoje umenie ako na efektívnu komunikáciu…
Chcel by som sa zbaviť tejto charakteristiky, chcem, aby moje plagáty komunikovali a jedným z príkladov je aj môj plagát “Baby does not like smoking”*
V mojich kultúrnych plagátoch sa snažím spájať extrémnu jednoduchosť a zložitosť, jednoduchosť obrazu a dvoj-, troj- alebo viacnásobnú možnosť interpretácie, jeden význam môže skrývať ďalší… Takúto charakteristiku nenachádzam v mnohých dizajnérskych prácach… Možno okrem Uwe Loescha, ktorý priviedol toto umenie do extrémnej rafinovanosti… A hoci naše diela patria do rozdielnych kultúr a vyzerajú veľmi odlišne, cítim k nim blízko… A čoraz ďalej a ďalej od oslnivých riešení, ktoré dávajú prednosť dekoratívnosti pred zmyslom…
C’est la vie…
* Pozn. redakcie: Plagát “Baby does not like smoking” získal Cenu Andyho Warhola na Trienále Plagátu Trnava 2003.
Karel Míšek
S plakátem je pro mne nerozlučně spojen Henryk Tomaszewski.
Svým postojem a svou uměleckou tvorbou vnesl po 2. světové válce nový rozměr do oblasti plakátu a obecně do chápání toho, čemu dnes říkáme grafický design či v širším významu vizuální komunikace. Těžiště této činnosti jednoznačně opřel o tvůrčí individualitu autora, a napomohl tak jejímu dynamickému rozvoji a zařazení do bohatství světové kultury.
Jako pedagog dovedl svým charismatem probudit u svých studentů nekonečné tvůrčí hledání a lásku k tvorbě i respekt k autorské osobnosti a rozdílnosti talentů a kultur.
Gertrud Nolte
Mojím prvým učiteľom plagátového dizajnu na wuppertálskej univerzite bol Günther Kieser. On ma uviedol do plagátového dizajnu a jeho prednášky o dejinách plagátu sa týkali vývoja plagátu vedúceho k reklame, definície formálnych kategórií a trendov. Tiež si ho pamätám ako rozprával o dôležitosti obrazov a typografie. Každopádne, Günther Kieser je oveľa viac ako iba “môj prvý vplyvný učiteľ”. Je najzanietenejším a najenergickejším dizajnérom, akého som stretla. Aj keď nie je veľmi vysoký, je športovcom. Pamätám si ho ako muža so sivými vlasmi a smiešnou bradou neustále pracujúceho na novom dizajne, konceptoch, korektúrach atď.
Jeho spôsob reči je veľmi rýchly a musela som sa naučiť zachytiť každé slovo a rozumieť jeho významu, lebo všetko, čo hovorí Günther Kieser je dôležité. Nikdy sa nebál povedať svoj názor! Nikdy som ho nevidela v situácii, kedy by stratil reč a nikdy nemal problém komunikovať okamžite svoje názory na práce študentov, témy alebo prácu iných. Toto je práca vynikajúcej kvality! (Toto ide aj mne. Možno som sa to naučila od neho a moji študenti to oceňujú).
Každopádne, je tu niečo, čo ma vždy núti spomenúť si na neho (napríklad, aj keď ma požiadali napísať tento text). Poviem vám krátky príbeh o mojej skúsenosti s prácou na prvom (!) projekte počas štúdia vizuálnej komunikácie.
Bol to tretí semester mojich základných štúdií. Netreba hovoriť, že som bola veľmi mladá, neistá a úplne neskúsená v grafickom dizajne. Raz sme dostali veľmi zaujímavú tému, ktorá sa ukázala byť veľmi zložitou. Musela som intenzívne skúmať tému, kým som mala jasnú ideu, čo urobím. Urobila som svoj koncept, prvý layout, hlavný motív a body a ich variácie. Prišiel deň mojej prvej prezentácie. Bola som taká nervózna! O-la-lá…
Günther Kieser venoval pozornosť môjmu konceptu a zaujímal sa o svoju prácu! Rozumel všetlému, čo som urobila a načmárala. A čo bolo dôležité: moja práca a myšlienka ho presvedčila! (Cítila som sa ako keby som vyrástla 2 centimetre.) Ale potom to prišlo: „A teraz, slečna Nolte, čo tie zostávajúce motívy? Vaša prezentácia bola precízna a správna a ako ste povedali, príbeh pozostávajúci zo štyroch alebo piatich motívov by vysvetlil zámer úplne. Ako vyzerajú tie motívy? Aké sú hlavné objekty? Podobajú sa na tento jeden? …“ Bola som taká vystrašená, bez slova. Nemala som mu čo ukázať. „Je jednoduché vytvoriť myšlienku, ale dobrý koncepta vizuálny dizajn dokážu jej kvalitu na záver. Takže, slečna Gertrud, Tu a teraz, urobte to! Budem sedieť vedľa vás potichu a sledovať vašu prácu“, povedal. Môžete si predstaviť, ako hrozne som sa cítila?! Günther Kieser sedel hneď vedľa mňa, prsty sa mi chveli a hlava krútila od napätia a strachu. Každopádne, páčila sa mu moja myšlienka a akceptoval ju! To mi pomohlo prekonať celú situáciu: Mal pravdu! Bola som na rade a musela som to urobiť tam a vtedy. Podarilo sa mi to a vytvorila som zostávajúce štyri motívy.
Táto „udalosť“ bola tou najdôležitejšou skúsenosťou v tvorbe dizajnu. Günther Kieser mi ukázal, že dizajn je tvrdá práca: Práca rúk, ktorá prichádza po poriadnej porcii práce mozgu! Dnes, hovorím ten príbeh mojim študentom… a dúfam, že rozumejú… Mojím ďalším učiteľom bol Uwe Loesch, ale to je už iný príbeh…