Je plagát ešte aktuálny? Alebo už jeho čas vypršal a dožíva v chránenej rezervácii osídlenej výtvarníkmi, pre ktorých je plagát len zámienkou na osobné exhibície, zberateľmi, ktorí nemajú dosť peňazí na Picassa a napokon organizátormi výstav, ktorí nad rezerváciou držia ochrannú ruku? Mnoho odborníkov venujúcich sa oblasti vizuálnej komunikácie dnes spochybňuje nosnosť plagátu ako plnoprávneho komunikačného média. Pokúsime sa spochybniť takýto názor, hoci za cenu korigovania „zavedeného“ chápania plagátu.
Súčasné postavenie plagátu a jeho pravdepodobné smerovanie paradoxne môže osvetliť história. Plagát v dnešnom úzkom vymedzení v nej mal legitímnych predchodcov. Jeho prehistóriu tvorili najrôznejšie verejné oznamy spájajúce slovo a obraz. Spôsoby odovzdávania správ takýmito písmo–obrazmi sa menili v závislosti od premien duchovného sveta ľudí, ich sveta materiálneho, podstatne ich podmieňovali konkrétne technické možnosti vizuálnej komunikácie. Tak trocha plagátom bol už Chammurapiho zákonník spájajúci obraz a text vytesaný do kameňa a umiestnený na verejnom priestranstve. K dnešnému chápaniu plagátu sa viac blížili verejné oznamy písané na špeciálne plochy v starovekom Grécku a Ríme, tu sa rodili aj prví profesionálni „afišisti“. Ku konvenčnej predstave o plagáte patrí jeho mechanizované množenie – takúto možnosť priniesla kníhtlač a jej kombinácia s drevorezom – prvé plagáty (či stále ešte „plagáty“?) tohto druhu sa objavili v pätnástom storočí. Plagát v súčasnom ponímaní skratkovitého syntetického prepojenia textu a obrazu však priniesol až vynález litografie v úvodnom období priemyselnej revolúcie a jeho tvorcovia nielen využili možnosti novej polygrafickej techniky, ale aj pokryli potreby, ktorými sa meniaci materiálny a duchovný svet industriálnej éry vyznačoval.
Dvadsiate storočie ponúklo ďalšie technické novinky, ktoré sa spolu so širšími spoločenskými pohybmi podpísali pod transformáciu média plagátu. Nedávna minulosť však priniesla natoľko zlomové zmeny v prenose informácií, že popri evolučných posunoch charakterizujúcich vývoj plagátu v uplynulých dvoch storočiach, dochádza i k zmenám revolučným – podobným tým, ktoré súviseli s nástupom kníhtlače a neskôr litografie.
K evolučným posunom plagátu možno na jednej strane rátať zväčšovanie rozmerov plagátov (bilboardy a bigboardy k plagátu rodovo nesporne patria, i keď sa zvyknú vydeľovať ako špecifické médium), zatiaľ čo tradičné plagáty v užšom vymedzení svoje rozmery skôr zmenšujú. V narastajúcom vizuálnom hluku strácajú svoju povahu „veci verejnej“, stávajú sa (okrem iného i v súvislosti s atomizáciou spoločnosti rezignujúcej na univerzálne idey) nositeľom špecifickej informácie pre užší okruh recipientov. Neraz však i celkom privátnou konfesiou človeka, ktorý nemusí nevyhnutne byť profesionálnym výtvarníkom. Plagáty narúšajú zásady prvoplánovej údernosti, konvenčných formátov a polygrafických techník.
Možnosť sebaobrody plagátu ako bežného, verejne pôsobiaceho a rýchlo čitateľného oznamu, využívajúceho potenciál syntetického spolupôsobenia slova a obrazu však zrejme bude súvisieť s jeho premenami revolučnými, ktoré zohľadnia nové potreby i možnosti viazané na aktuálnu civilizačnú situáciu. Výzvou sa opäť raz stávajú nové možnosti v technike komunikácie. Pre stále väčšie množstvo ľudí prestáva byť verejným priestranstvom ulica a stáva sa ňou počítačová sieť. Možno je tu čas akceptovať internet ako „výlepovú plochu“ plagátu zohľadňujúceho realitu súčasnosti.
Plagát (i keď pre tábor ortodoxných to možno bude už iba „plagát“) iste ani v budúcnosti nevyhynie, smútiť nad jeho odchodom netreba. Bude si iba hľadať tvár adekvátnu dobe tak ako v dávnejšej i nedávnej histórii. Tohtoročné štvrté medzinárodné Trienále plagátu Trnava má ambíciu popri evolúcii naznačiť i možnosti revolúcie média plagátu. Návštevníka inovovaných výstavných priestorov by malo presvedčiť, že ani plagátová „klasika“ ešte nepovedala posledné slovo, v mnohých smeroch sa vyvíja a má potenciál prenášať aktuálne posolstvá. Zároveň by však chcelo pootvoriť dvere do budúcnosti – výstavnou kategóriou študentského plagátu (tá patrí k špecifikám trienále už od úvodných ročníkov) a workshopom skúmajúcim technické možnosti, základný zmysel a význam plagátu v čo najširšom rozpätí.
Zdeno Kolesár
kurátor výstavy TPT 2000