Zdeno Kolesár
Kurátor TPT 2009 pre kategórie A1, A2
Zdroj: katalóg TPT 2009
TPT 2009
Keď sa v roku 1991 rodilo Trienále plagátu v Trnave, svet grafického dizajnu zažíval digitálnu revolúciu. Dizajnéri vymieňali ceruzku, štetec, nožnice a lepidlo za obrazovku s mihotavými bodmi. Práve v tom roku vznikla svetová počítačová sieť a postupne bolo čoraz zrejmejšie, že internet prevezme úlohu primárneho informačného média vizuálnej komunikácie, kedysi patriacu plagátu. Prvý ročník trienále mal komornú podobu, obsiahol len práce domácich autorov a mohlo sa zdať, že ide o privátnu iniciatívu úzkeho okruhu „klasikov“ slovenského grafického dizajnu, ktorá sa kvôli kultúrnemu dusnu totalitného režimu oneskorila o dvadsať rokov. Od tých čias uplynuli takmer dve desaťročia, grafický dizajn sa po technickej stránke posunul do celkom nových polôh, zmenila sa štruktúra prostriedkov vizuálnej komunikácie. No plagát napriek pesimistickým predpovediam nezmizol zo scény, podobne ako tlač, kniha, či závesný obraz.
Z textov kurátorov a organizátorov v katalógoch uplynulých šiestich ročníkov trnavského trienále cítiť úprimnú snahu obhájiť právo „analógového“ plagátu na život v digitálnom veku. Plagát našťastie znova ukázal svoju otužilosť tak, ako v časoch svojho zrodu. Dnes síce nezažíva nový zlatý vek, ale ostáva exkluzívnou disciplínou grafického dizajnu. Azda je tu čas opustiť defenzívne stanovisko a vnímať plagát ako médium, ktorého funkcie sa síce zmenili, ale sú pre normálne fungovanie graficko-dizajnérskej profesie nevyhnutné. Skúsme sa preto zamyslieť nad postavením grafického dizajnu v súčasnej spoločnosti a nad pozíciou plagátu ako jeho najstaršej disciplíny.
Čo je vlastne zmyslom grafického dizajnu? Predať výrobok či službu, „učesať“ informáciu, urobiť ju pre publikum stráviteľnou, alebo niečo viac? Koncepcia „dizajnu pre zisk“ má už od 19. storočia mnohých kritikov. V súčasnosti, keď veľká väčšina grafických dizajnérov poslušne plní príkazy marketingových pragmatikov a klientov, z ktorých len málo možno označiť za osvietených, ich pribúda. Upozorňujú na to, že z grafického dizajnu sa dnes stala mocná zbraň, ktorá pri správnom nasmerovaní má potenciál aktívne vstupovať do základných civilizačných procesov. Dizajnéri nemusia byť len pasívnymi služobníkmi komercie, nemusia sa dokonca obmedzovať ani na efektívne sprostredkovanie dôležitých informácií. Môžu sa stať kritickými „vysielačmi“ návodov k pozitívnemu nasmerovaniu ľudského myslenia k vyššej zodpovednosti. Oprávňuje ich k tomu podstata ich profesie, ktorá spočíva v schopnosti syntetizácie impulzov z veľmi rôznorodých oblastí ľudského života. Práve oni by mohli byť schopní vyhnúť sa jednostranným riešeniam a nájsť vhodný konsenzus cez intuitívne rozpoznanie zložitých spoločenských procesov. Bokom od stredného prúdu grafického dizajnu sa objavujú dizajnéri – intelektuáli, ktorí sa namiesto úzko definovaných úloh v rámci vzťahu klient-dizajnér zaoberajú závažnými problémami súčasnosti a budúcnosti.
Dizajn je dnes pre mnohých tvorcov médiom prezentácie osobných konfesií, dochádza ku konceptualizácii pôvodne čisto úžitkovej výtvarnej disciplíny. Dizajnér sa prestáva obmedzovať na prenos informácie, jeho výpoveď je jej podstatou. Nedávna doba je príznačná znejasňovaním hraníc medzi voľnými a úžitkovými výtvarnými druhmi. Umelci z oblasti „vysokého umenia“ zhodnocujú dizajnérske stratégie pre vykročenie k bežnému publiku, dizajnéri posilňujú komunikačný potenciál svojich projektov prostriedkami kedysi vyhradenými voľným výtvarným disciplínam. A práve plagát je na pôde grafického dizajnu legitímnym reprezentantom tejto tendencie.
Netreba sa pozastavovať nad tým, že mnohé plagáty, vystavené na trnavskom trienále, nikdy „nevideli ulicu“, že sú skôr galerijnou produkciou vyhotovenou v minimálnom počte kusov.
„Akademizmus“ súčasného plagátu vyplýva aj zo snahy jeho tvorcov potvrdiť svoj vysoký profesionálny štatút. Svet grafického dizajnu je dnes plný ambicióznych amatérov. Mnohým však chýba nielen vzdelanie, ale aj výtvarný talent. Predstavme si, že by v 19. storočí polovica obyvateľov miest mala možnosť tvoriť a vylepovať na ulici svoje plagáty. Dostupnosť „dizajnovania“ má v súčasnosti svoj pozitívny dopad v demokratizácii a novej vitalite grafického dizajnu, na druhej strane však prináša pokles štandardu profesie. Plagát sa v tejto situácii stáva strážcom kvality grafického dizajnu. Špičkovým dizajnérom umožňuje demonštrovať majstrovskú úroveň spojenia písma s obrazom, dokázať, že grafickým dizajnérom sa automaticky nestáva ten, kto vlastní počítač s „predžutými“ softvérovými riešeniami. O význame prikladanom plagátu medzi profesionálmi svedčí skutočnosť, že niet azda školy, kde by sa v rámci výuky grafického dizajnu plagátom nezaoberali, hoci mnohí absolventi sa neskôr s týmto médiom v praxi už nestretnú. A študenti si v plagátovom formáte radi „merajú“ svoj intelekt a výtvarné schopnosti, o čom svedčí aj bohato oboslaná kategória študentského plagátu na tohtoročnom trienále.
Ak sme v úvode spomínali, že plagát napriek prognózam skeptikov prežil, podobne ako tlač, kniha či závesný obraz, pripomeňme ešte jeden dôvod jeho pokračujúcej histórie. Digitálny svet je dynamický, pohyblivý, živý a zábavný, ale aj povrchný, nestály a rýchlo pominuteľný. A človek túži po hlbšej myšlienke, pevných základoch, tradícii. Nuly a jednotky v počítačoch sú ako dym, čo sa rozplynie, tlač a plagát však ostávajú svedectvom ľudskej histórie. Plagát je možno ako starý človek – opotrebovaný, nehybný, niekedy aj nudný, ale veľa toho vie a stojí za to ho počúvať.